Smrť je prirodzenou súčasťou nášho života. Nie vždy prichádza prirodzene v rámci staroby, ale môže sa objaviť náhle v dôsledku vážnej choroby, nehody, tragédie…Nech je jej dôvod akýkoľvek, vždy zasiahne najbližších, aj širšie okolie. Netýka sa len dospelých, ale aj detí. Aj ony vnímajú, keď zomrie niekto blízky, hoci o tom nemusia rozprávať. Deti môžu ťažko prežívať nielen stratu blízkeho človeka, ale aj stratu zvieratka, kamaráta.

Každý z nás smúti inak. Strata blízkej osoby zasahuje do všetkých oblastí života, ovplyvňuje naše telo, naše cítenie, myslenie, správanie. Prvotnou reakciou býva šok. Môžeme sa cítiť dezorientovaní, nie sme schopní plakať ani kričať, nič necítime, môžeme popierať, že náš blízky zomrel. Niekto prežíva úzkosť, nervozitu, nepokoj. Normálnou súčasťou smútenia je aj strach. Bojíme sa, že stratíme aj ďalších blízkych, že zostaneme sami. V ďalšej fáze smútenia sa môže objaviť hnev. Hneváme sa na lekárov, ktorí nekonali správne a včas, hneváme sa na tých, ktorých považujeme za nekompetentných, na Boha… Niekedy sa hneváme aj na tých, ktorých sme stratili, že nás opustili. Často sa objavujú pocity viny, prežívanie osamelosti.

To, čo prežívame, ovplyvňuje aj naše telo. Smútenie je často sprevádzané únavou, nespavosťou, zmenou chuti do jedla, tráviacimi ťažkosťami, dýchacími a srdcovými ťažkosťami, bolesťami hlavy, krku a chrbta.

Téma smrti sa netýka len dospelých ale aj detí. Spôsoby, akým deti dávajú najavo svoj smútok, môžu byť odlišné v závislosti od ich veku. Hoci sa môže zdať, že ich strata blízkeho nezasiahla tak, ako dospelých, nie je to pravda. Takisto smútia, ale inak. Môžu sa obávať odísť od blízkych (do školy, do obchodu) zo strachu, že sa niečo stane aj im. Môžu sa opakovane ubezpečovať, že ich rodič neopustí, že aj on nezomrie. Môžu sa začať pomočovať, báť sa tmy, báť sa zaspávať osamote. Mladšie deti sa môžu prechodne zastaviť vo vývoji, alebo sa vrátiť na vývojovo nižšiu úroveň. Väčšinou ide o dočasnú záležitosť. Menšie deti ešte nemusia celkom chápať význam slova smrť a toho, že je strata nezvratná. Preto jeden deň smútia, no na druhý sa spýtajú, kedy príde (zosnulá osoba) na návštevu. U starších detí môže byť jedinou nápadnou zmenou zhoršenie školského prospechu.

Ako deti vnímajú smrť

V predškolskom veku sa deti boja smrti, pretože sa boja odlúčenia. Nechápu konečnosť smrti, vnímajú ju ako spánok. Veria, že veci sa dejú aj preto, lebo si to prajú. Tieto deti potrebujú vysvetlenie, prečo ich blízky zomrel a uistenie, že to nie je ich vina.

Mladší školáci vedia, že je smrť definitívna, ale nechápu, že sa týka každého. Neuvedomujú si s plnou vážnosťou, že aj oni alebo ich blízki môžu zomrieť. Školáci približne od 8-10 rokov vnímajú smrť podobne ako dospelí.

Ako pomôcť deťom zvládnuť stratu blízkeho človeka

  • Zdieľajte svoje pocity so svojimi deťmi. Vysvetlite dieťaťu, že je normálne byť smutný a plakať. Učíte ich tak vyrovnávať sa so stratou. Je dôležité, aby sme nepotláčali pocity detí reakciami typu:,, Nebuď smutný, neboj sa.“ Je potrebné, aby si prešli procesom smútenia. U detí, ktoré nemajú možnosť alebo nevedia vyjadriť svoje pocity sa môže objaviť dráždivosť, nervozita, agresivita, nočné mory.
  • Vysvetlite im, prečo človek, za ktorým smútite, zomrel. Uistite ich, že nemajú na tom žiadny podiel.
  • Pravdivo odpovedajte na otázky, na ktoré sa deti pýtajú. Nepravdivé odpovede stupňujú strach a neistotu.
  • Doprajte im pocit, že aj napriek strate niekoho blízkeho stále ste tu s nimi, veríte v to, že dieťa stratu zvládne a vy taktiež. Dajte deťom pocítiť, že rozumiete, ako sa cítia, ako im je.
  • Venujte im svoj čas pred spaním, prečítajte im rozprávku, zahrajte sa.
  • Hovorte o tom, že hoci sa teraz cítite veľmi zle, jedného dňa to bude oveľa lepšie.
  • So zosnulým sa môžete symbolicky rozlúčiť: zapáliť sviečku, napísať list, nakresliť obrázok, rozprávať sa o spoločných spomienkach, urobiť koláž so spoločných fotiek, atď.

Ak sa u dieťaťa objavia zdravotné ťažkosti (napr. bolesti hlavy, brucha, zmeny hmotnosti a iné) alebo významné zmeny správania, vyhľadajte odbornú pomoc!

 

Spracovala PhDr. Lýdia Olejníková, psychologička CŠPP

zdroj: Brožúra pre smútiacich rodičov (www.plamienok.sk), internet